Fotografia na pas

Autor: Irena Simunekova | 28.9.2012 o 19:44 | (upravené 28.9.2012 o 19:49) Karma článku: 6,00 | Prečítané:  1079x

Dnes som mala také vybavovačky po meste. Už druhý deň sa mi nedarilo stihnúť fotografa, v ateliéri síce nechal odkaz, že je u zákazníka a dostupný na mobile ale... nebral ani ten. Už som mala dojem že budem neodfotená.

Taká maličkosť, fotograf. Všetci fotíme, máme vlastné aparáty niekto lacnejšie , iní kvalitnejšie, ale keď potrebujem čo i len jednu fotku pasového formátu, je to veľký problém. Zrejme toto remeslo už nemá zlaté dno a nevypláca sa, tak ako rôzne drobné služby, opravy elektrospotrebičov. Pokazí sa? Treba vyhodiť a kúpiť nové. Už sú dávno za nami časy keď zo dve práčky vydržali na celý život, Kvapkajúca batéria sa zachraňovala novým tesnením a prefrézovaním, nie sú na to ľudia, takže ako si poradiť v mojom prípade? Kúpiť novú a keďže som neschopná ju vymeniť, ťažko zohnať niekoho kto to urobí. Ale odbočila som od témy. Po mojich márnych návštevách a telefonátoch sa stal malý zázrak, osobne sa mi ozval fotograf že už je prítomný. Tak som sa znovu obliekla, prečesala si vlasy, nech trocha aj vyzerám a išla som sa odfotiť. Zvyknutá však na aspoň trojdňové čakacie termíny som sa ho spýtala kedy môžem prísť pre fotky. Prekvapil ma odpoveďou že o 20 minút. Aspoň že tak, nemusím ho znova pár dní hľadať. Bolo pekné počasie, tak som sa rozhodla že si dám zmrzlinu a prejdem sa po parku. Nemala som ju už dávno, tak prečo si neosladiť trocha teplý, akoby letný deň. Na výber boli rôzne druhy od výmyslu sveta, ale dala som si čučoriedkovú a aj to len malú. Dobrá bola, taká ako za starých čias, vtedy však boli síce len štyri druhy ale tá dobrota v prepočte vyšla na 13 slovenských korún a vtedy by tých zmrzlín za to bolo 13. Ale čo už, časy sa menia. Kráčajúc tak so zmrzlinou po cestičke v parku, kde kedysi sedávali páriky na lavičkách, či matky s kočíkmi, hľadala som lavičku. Už nie sú, respektívne sú tam dve torzá z lavičiek, nikde nikoho neozýva sa detský smiech. Zostali len stromy, ktoré zmohutneli a pribudli plastové fľaše, papierové krabice, špaky po zemi. Pod kríkmi ležal na kartóne bezdomovec, pofajčievajúc svoju ušúľanú cigaretu, pri sebe mal svoj majetok v igelitovej taške. Obďaleč mali svoje bývanie ďalší dvaja podobní. Ani toto v tom parku kedysi nebývalo. Určite nie sú jediný v meste, cez deň sa potulujú, niečo pozbierajú do zberu, vyžobrú či ukradnú. Kúpia si krabicové víno, tabak a omámený oddychujú. Ľudia čo žijú dnes, dnes majú čo zjesť alebo skôr vypiť, zajtra? Možno si zas niečo nájdu. Svoj domov majú tam, kde si zložia igelitku. Smutný to pohľad do apatických očí ktoré sa zbystria len vtedy, keď im niečo dáš. Veľa z nich sa dostalo na túto úroveň aj vlastnou vinou, vlastným pričinením. O všetko bolo postarané, muselo sa chodiť do práce, teda zarobili si na živobytie, nebolo toľko úžerníckych pôžičkárni, dostali síce pôžičku, ale len toľko, koľko zo svojho platu dokázali splácať. Teraz? Nemusia nič, nie je povinnosť pracovať, nespláca pôžičku? Veľmi rýchlo príde exekútor a človek zostáva na ulici. Na ulici odkiaľ niet návratu. Len máloktorému z nich sa podarí cesta späť. Väčšina si zvykne na podobný život zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Je to smutné ale je to tak. Zatúlané zvieratá majú útulok, majú kde skloniť hlavu, dostanú jesť hľadá sa pre nich rodina. Nie, nie som proti takýmto aktivitám, je to chvályhodné že sa nájdu dobrovoľníci či združenia ktoré sa tým zaoberajú. Ale čo zatúlaný človek? Človek, ktorý padol až na samé dno? Ten nech si pomôže sám... Sám si za to všetko môže. Je pravda, veľakrát ani tú pomoc nechce, prispôsobil sa svojmu osudu, svojmu životu. Aj toto priniesla doba... Voľakedy som rada chodievala cez tento mestský parčík, chodila som tam aj s deťmi na prechádzky, ale zrejme ho už budem obchádzať, lebo keď si chcem potešiť oči, musím sa pozerať len do korún stromov. Pohľad na zem, na neporiadok a na ľudí čo medzi kríkmi žijú, ma napĺňa smútkom. Išla som si teda zobrať fotky, celkom slušná cena 4 kusy za 4,5 Eur. Málo či veľa? Pre niekoho je to suma ktorú kľudne pohodí ako tringelt, pre niekoho je to na týždenné živobytie, ťažko to určiť. Najlepšie skomentovala fotky moja kamarátka, že aspoň ti zostanú z nich aj na parte, ktovie, možno má aj pravdu.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?