Prvý a posledný krát

Autor: Irena Simunekova | 16.10.2012 o 0:22 | (upravené 18.10.2012 o 10:31) Karma článku: 8,44 | Prečítané:  588x

Úmyselne obchádzam z diaľky politické diskusie a aj príspevky na túto tému.  A prečo?  Žijem tu, ja, moja rodina, malo by ma to zaujímať, dotýka sa ma v každodennom živote. Čo dobrého alebo zlého sa okolo deje, či chystá a protestovať, keď cítim, že je to nespravodlivé, alebo podporiť dobrú vec. Nerobím to, ignorujem celé dianie navôkol. Určitým spôsobom som už rezignovala, neverím tomu, že sa niečo diskusiou, oponovaním, vysvetľovaním vyrieši.

Sú ľudia a nadľudia. Prvý závidia že nepatria do druhej skupiny a tí druhí sa snažia čo najdlhšie udržať vo svojej. Veľmi sa mi páčil výrok istého politika, že on by z 300 Eur prežil. Zabudol podotknúť že preživoril možno mesiac, dva, pokiaľ by mu ešte vystačili domáce zásoby. Chcela by som vidieť jeho rozpočet, ako by ich zadelil na náklady na bývanie, stravovanie, lieky, hygienu, oblečenie a tisíc iných k životu potrebných maličkostí. Buď je taký skromný, alebo nežije v realite a nikdy sa o svoj osobný rozpočet nezaujímal.

Ďalšia perlička bývalého ministra, keď sa vyjadril o svojich príjmoch spôsobom, veď každý má šancu stať sa ministrom. Hm, tiež zaujímavý názor, .dajme každému teda šancu. Slovensko bude mať 5 miliónov ministrov len kde zoberie na ich platy? O rôznych exesoch, výrokoch našej riadiacej menšiny ani nehovoriac. Vytiahli sa rôzne kauzy, gorily a iná zver a čo z toho? Kto niesol osobnú zodpovednosť? Nikto, časom zapadne prachom, vytiahne sa ďalšia, urobí sa znova veľká bublina a splasne.

Určite by som mohla toho vymenovať toho omnoho viac, čo však nie je účelom, nehádžem ani všetkých do jedného vreca. Nájdu sa aj medzi tkz. nadľuďmi takí čo majú rovnú chrbticu a o niečo sa aj snažia, nie pre seba ale pre celý národ, ale podľa môjho názoru je ich veľmi málo.

Môj vnúčik začal chodiť do škôlky, našiel si aj kamaráta. Keď sa ho mamička pýtala či sa kamaráti s Miškom odpovedal: „Áno, my spolu plačeme“ Tiež mi to také celé pripadá, spolu plačeme nad nízkymi platmi, nad vysokými cenami liekov, nad nezamestnanosťou, nad nespravodlivosťou, nad atď... ale to je asi všetko. Žiadna zmena, poplačeme si a ideme ďalej.

Na to aby sa tá zmena udiala, by sme sa mali zjednotiť a ťahať za jeden povraz. A to nehrozí, chcú vyšší plat lekári? Sestričky, či učitelia? Pokiaľ nepatríme medzi nich tak sme proti, nachádzame argumenty prečo nie, čo by ešte chceli? Každý hľadí len na seba, keď ja nemám, nech nemá ani ten druhý a čo tak sa spojiť my všetci nemáme a chceme zmenu? Radšej si spolu poplačeme, keď už ani spievať nemôžeme, sme kamaráti.

Viem, nemám ten správny postoj, očakávam skôr negatívne ohlasy, politika je tu vždy zaujímavou témou. Ale ja som v tomto smere už rezignovala, hľadám si témy ktoré ma potešia, poučia, nie rozčúlia. Takže prvá a zároveň posledná v tomto duchu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?