Moje dôvody boli jasné, obrúsiť boľavé hrany spomienok, prísť na iné myšlienky, vykročiť iným smerom, ďalej, nebyť sama. Niečo málo my ten polrok aj vzal a to možnosť si za ten čas nájsť svoje vlastné uplatnenie, prácu a prostredie, ale keď teraz nad tým uvažujem nebola by som toho schopná v stave v akom som sa nachádzala, v stave bludného kruhu.
Čo mi dal? Myslím si že veľmi veľa. Žila som tri mesiace so synom a s jeho rodinou a ďalšie tri mesiace s dcérou a s jej rodinou. Boli sme spolu 24 hodín denne, Videla som klady ale aj drobné zápory, ktoré by som možno ja riešila inak, ale v podstate som prišla k názoru, že i napriek ťažkostiam a všetkému čo som v živote podstúpila, že to nebolo zbytočné a vychovala som z nich čestných a úprimných ľudí ktorí majú radi svoju rodinu, deti, priateľov a sú života schopné.
Naučila som sa dávke tolerancie k iným názorom, postojom, i keď som žila s nimi nepôsobila som ako rušivý, či poučujúci element. Na rôznych spoločných akciach či to boli výlety, alebo aj tie pracovné, sme boli dobrým teamom skôr ako partia kamarátov a som rada že ma takto aj brali, nikdy som neznášala taký ten odstup medzi rodičmi a deťmi. Bolo to pre mňa úplne iné prostredie, prostredie kde si nik nikoho nevšíma, kde zdvorilostná otázka How are you? /ako sa máš?/ nie je o skutočnom záujme o toho druhého, je to otázka patriaca len k bontónu, tak isto ako odpoveď I am fine. /mám sa dobre/.
U nás málokto odpovie mám sa dobre, hoci v skutočnosti vlastne pokiaľ mám zdravie, priateľov a rodinu, strechu nad hlavou sa nemám až tak zle, naučila som sa tomu, že odpovedám mám sa dobre, síce k dokonalosti mi veľa chýba, ale nemám sa zle, žijem a teším sa zo života.
Naučila som sa nepozastavovať sa nad oblečením, výzorom či inakosťou toho druhého, každého vnímam ako osobu, človeka ktorému jeho trend vyhovuje, cíti sa tak dobre a to je to najpodstatnejšie. Nerobí mi problém prebehnúť do obchodu práve v tom čo mám oblečené a nezaujíma ma, čo ten druhý na to, som to ja a komu sa to nepáči je to jeho problém.
Videla som tam tú flexibilitu čo sa týka zamestnania, málokto je tak viazaný k svojmu domovu, k okoliu, aby zotrvával bez práce ale doma, kde si nájde zamestnanie tam sa premiestni, nečaká sa na zázrak a že niekto príde za ním s ponukou i keď je v zahraničí tých možností určite viac. ale aj ten prístup k hľadaniu svojho uplatnenia je iný, učíme sa to tiež. Naučila som sa veľkej dávke tolerancie v spolužití nielen s rodinou ale celkom s neznámymi ľuďmi rôznych národov, národností.
Každý ma svojim spôsobom obohatil, obdivovala som tú národnú spoludržnosť poliakov či indov, snahu pomôcť príslušníkom vlastného národa vo všetkom, ale na druhej strane ma nemilo prekvapila mentalita slovákov. Ich snaha toho druhého skôr potopiť ako pomôcť. Vnímala som tieto pozitíva života ale aj jeho negatíva, porovnávala. hodnotila čo dobré si zobrať do budúcna, čoho sa vyvarovať. Uvedomila som si, že vlastne som to len ja sama ktorá si musí pomôcť, sama sa musím naučiť žiť inak, vyjsť zo svojej ulity spomienok a bolesti, tešiť sa z každého dňa, z každej rozkvitnutej kvetinky, rozdávať úsmev, dobrú náladu aby som ju od toho druhého prijala ako spätnú väzbu. Keď chcem ďalej žiť a nielen prežívať a mám veľkú chuť nestrácať ani minútku.
Už ma neubíjajú štyri steny, kedykoľvek môžem predsa odísť, kamkoľvek a mám sa kde vracať, dokážem prežiť kdekoľvek, aj za omnoho ťažších podmienok. Nebolia ma spomienky, som rada že ich mám, koľkí nemajú to šťastie aby toľko toho v živote prežili, beriem aj tie zlé tak, že ma posunuli v pred a aj tie najboľavejšie mi niečo dali, dali mi možnosť uvedomiť si, že žijem iba raz a nik nevie svoj čas odchodu, preto by nemal nič nechávať na potom, na neskôr, to neskôr už nemusí byť. Preto miluj, pohlaď, povedz tomu druhému že ti na ňom záleží dnes, teraz......