Je to obyčajné slovo a predsa neobyčajné. Neobyčajné v tom, že ním môžeme zmeniť tú trpkú príchuť u druhého na sladkú. Že dáme tomu druhému šancu aby nám odpustil. Že si ho natoľko vážime, že dokážeme priznať svoj omyl, je len na ňom, či dokáže odpustiť a zabudnúť.
Je to všetko o človeku, či si to dokáže priznať a ospravedlniť sa. Alebo i napriek tomu, že si je toho vedomí že chybil, nedokáže to otvorene priznať, trvá tvrdohlavo na svojej pravde.
Páčila sa mi jedna mamička ktorá už malé dieťa viedla k tomu používať toto neobyčajné slovíčko. Keď robil zle tak mu dohovárala, že zarmútil mamičku a ten malý drobec ju objal slovami mamička prepáč. Vychováva to dieťa príkladom, ani jej nerobí problém dieťaťu povedať prepáč, ukázať to že ani dospelý nemá vždy pravdu.
Hovorí sa, ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko. Neviem či to je tým, že niektorých menej ohýbali, neviedli k čestnosti a úprimnosti, neučili používať slová prepáč a ďakujem, alebo je to povaha človeka, ktorá sa výchovou iba obrusuje, ale nemení. Či je to vplyv dnešnej doby, hľadieť len na seba a svoje dobro, vidieť len seba a svoju pravdu. Slovo prepáč a aj to ďakujem, sa vytráca z nášho slovníka, škoda. Aj pre toho, kto ho nevie, či nechce vysloviť, aj pre toho kto by mal to úprimné slovo prijať.
