Ani tento krát tomu nebolo inak, vybrala som si vhodnú dobu, pred zotmením.
Trocha som upravila kvietky, zapálila kahance a premýšľala. Z obradnej siene neďaleko sa ozývala smútočná hudba, zrejme rozlúčka s ďalším, ktorému tá jeho svieca života vyhasla.
Áno sme smrteľní, kto sa raz narodí musí aj zomrieť. Niekedy si to neuvedomujeme, myslíme si, že tu snáď budeme večne, nekonečne. Zaoberáme sa malichernosťami, nepodstatnými vecami a uteká nám náš čas. Boli sme tu včera, sme tu dnes, ale ten zajtrajšok nemá nikto istý.
Máme svoje sny, plány, predstavy ktoré chceme uskutočniť, zažiť. A všetko môže skončiť v jednej sekunde. Čo tu po nás tu zostane? Len ten hrob, kde raz za čas prídu naši blízki, ozdobia, zapália sviečky, poobzerajú sa navôkol, či ten náš je krajší ako ten vedľa a zas odídu. Alebo to budú aj pekné spomienky na chvíle ktoré sme spoločne zažili, na dobrodružstvá, ktoré sme spoločne z absolvovali, na pomoc a pohladenie ktoré prišlo v pravú chvíľu. Je to na každom z nás, ako využije svoj čas.
Rozlúčila som sa potichu a prešla som chodníčkom ku krížu, na múriku pred ním sa zapaľujú kahance pre tých, ktorých máme ďaleko. Tiež som zapálila svoj kahanec, v spomienkach som sa vrátila k mojej blízkej osobe, predstavovala som si jeho oči, úsmev na tvári, snáď tiež zažil svoje pekné chvíle v živote.
Z obradnej siene vychádzali ľudia v čiernom, uslzený, smutný. Aj ja som si vyplakala more slz, s výčitkami tomu hore, prečo? Prebolelo, jazva zostala, ale zostali mi aj krásne spomienky, za ktoré tým, ktorí tu už nie sú ďakujem.