Vybrala som sa domov už poobede, počasie nič moc, ale zas myslela som si, že snáď bude menej aut na cestách. Nie, nebolo, z mesta som sa dostávala von krokom, vo veľkej kolóne. Nikam som sa však neponáhľala, tak som mala čas na premýšľanie a obzeranie sa vôkol seba. Zrejme sa dohodli všetci sviatoční šoféri, že pôjdu mojou trasou. Občas som pustila pred seba váhavcov z bočných ciest, lebo sa mi zdalo, že snáď ani nevedia či sú na hlavnej, či vedľajšej, nechcela som riskovať žiadny ťukanec.
Už podľa štýlu jazdy vidieť nováčika, alebo profesionála. Väčšina čerstvých vodičov sa ťahá viac ku krajnici, za to tí sebavedomejší a aj drzejší stále nakúkajú cez stredovú čiaru, kde predbehnúť, bez ohľadu na to či je plná čiara, alebo prerušovaná. Ohrozujú nielen seba, ale aj ďalších, ktorí sú v tom nevinne, sú len v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Popri cestách je veľa pomníčkov takýchto profesionálov alebo ich obetí. Aj mňa pár uponáhľaných predbehlo, ale radšej ich mám pred sebou ako za sebou.
Prechádzala som dedinami, väčšina cintorínov je na okrajoch dedín. Všade veľa zaparkovaných aut, už sme si tak zvykli, doviesť sa na aute, aj keby to bolo len pár sto metrov. Stmievalo sa a boli nádherne vysvietené. Dnes sa väčšinou už dávajú na hroby tkz. večné svetielka, neviem, ale pre mňa práve ten kahanec, ten živý oheň, dáva tú symboliku dušičiek. Veľa ich horelo aj popri cestách, pri krížikoch, mali by byť pre niektorých nezodpovedných výstrahou, radšej prísť o päť minút neskôr, ako nikdy. Aj ja sa občas ponáhľam, niekedy za jazdy telefonujem, robím to, čo by som nemala. Tiež budem musieť niektoré svoje nedostatky prehodnotiť.
Neskôr, keď už začalo zapadať slnko, boli to nádherné scenérie. Z pravej strany obloha oranžová až červená, slnko zapadalo medzi horami. Z ľavej strany sa držala v dolinách hmla, len vrcholce hôr bolo vidieť v jesenných farbách. Tú hmlu zapadajúce slnko sfarbovalo do ružova. Keby som si nemusela dávať pozor na cestu, dokázala by som to zrejme obdivovať do nekonečna. Ale radšej som si všímala cestu pred sebou, nechcela by som mať svoj pomníček raz pri nej. A toto by si mali uvedomiť všetci na cestách, neriskovať a byť voči tým menej zdatným nováčikom ohľaduplnejší, veď každý jeden z nás raz začínal...
