Len tak sa zamýšľam

Autor: Irena Simunekova | 23.11.2012 o 9:41 | Karma článku: 9,09 | Prečítané:  302x

  Niekedy mám pocit, že veľa jedincov v mojom okolí má patent na rozum. Vedia ako sa má kto správať, kedy čo môže a čo nemôže kto povedať, ako by oni všetko dokonale riešili. Odborníci na vzťahy, politiku, na morálku, na financie na..., skratka na všetko. Veľa takýchto tkz. odborníkov všetko rieši len rečami a ako sa hovorí „skutek utekl". Vzťahy rozoberá zásadne len tie cudzie, morálnosť či nemorálnosť len u toho druhého a to ostatné? Detto.  

 

Nepáči sa mi to nekonečné „oštekávanie" všetkého navôkol, ešte sa tým nikdy nič nevyriešilo. Mám nielen kritizovať, ale hlavne aj rozumne niečo navrhnúť, niečo pre tú zmenu urobiť.  Čítam o cene pre V.R.,  ako sa priživuje na cudzom nešťastí, vyťahuje z ľudí emócie, rozpitváva. Nie som toho zástancom a ani sa mi to nepáči. Ale aj napriek tomu všetkému má to aj pozitívum, poukazuje na nezdravé vzťahy, občas až neľudské podmienky v ktorých niektorí ľudia žijú, odvrátenú tvár našej doby, demokracie. Na druhej strane aj tomu človeku sa pomôže a to je to najdôležitejšie. Preto mu túto cenu prajem.

Aj ja som dostala v pošte list od „červených nosov" pohľadnice od umelcov maľujúcich nohami,  pošlem im za to pár eur ako poďakovanie, snáď aj tá moja troška pomôže. Ale je toto riešenie?

Je riešením keď človek dostane pomoc vtedy, keď verejne prezentuje svoje nešťastie, keď  sa musí rôznymi zbierkami, s prosbami domáhať pomoci?  Je to pre každého ponižujúce,  ale zároveň je to snáď už posledná možnosť, odkiaľ môže vo svojej neľahkej situácii dostať pomoc.

Niektorí sa dostali do problémov aj svojou nerozvážnosťou, prístupom k práci, k vzťahom k svojmu zdraviu. Ale ako sa k tomu dostalo dieťa ktoré potrebuje transplantáciu kostnej drene, ktoré je tak choré, že naša medicína mu nemôže pomôcť,  zahraničný zákrok ktorý mu rodičia musia zaplatiť nemajú?  Má sa ten rodič s tým zmieriť? Nechať dieťa svojmu osudu?  Prosí, prosí všetkých navôkol, pomôžte nám. A sú aj iné prípady, nechcem sa o tom rozpisovať.

Je mi takýchto ľudí ľúto, pomôžem, ale mám obmedzené možnosti. Na druhej strane, keď vidím a čítam o našich „celebritách" ktoré už nevedia od dobroty čo si obliecť,  akým luxusným autom sa prezentovať, na akom večierku vytrčať svoje umelé vnady, tak mi je z toho celého smutno. Ten jeden kúsok odevu by mohol zachrániť ľudský život, či pomôcť viacdetnej rodine na dlhý čas. Toto je naša spoločnosť, toto sme chceli?

Nie, nie som za rovnostárstvo, keď niekto usilovne pracuje, má schopnosti, má talent,  nezávidím to lepšie finančné zabezpečenie. Ale práve tí, ktorí sú na tom výslní, politickom, či spoločenskom by sa mali presadzovať o to, aby aj ten najobyčajnejší človek mal na slušné prežitie. Aj ten čo má schopnosť len manuálnej práce, tú prácu mal a tak ohodnotenú aby mohol slušne žiť. Nehádžem ani „celebrity" do jedného vreca, sú aj medzi nimi jedinci ktorí pomáhajú svojmu okoliu, zištne alebo nezištne.

Neodsudzujme tých, ktorí sa snažia rôznymi spôsobmi pomôcť, že dostanú cenu, najdôležitejšie je to, že pomohli človeku. Hoci by tú pomoc mal poskytnúť niekto iný, ktorý je na to kompetentný, ale radšej zatvára oči, nevidí, nechce vidieť. Jednotlivec, jeho problémy či nešťastie,  je okrajovým záujmom, našej „demokratickej spoločnosti."

Neodsudzujem ani tých, ktorý sa utiekajú k akejkoľvek forme, len aby si pomohli, či sa prezentujú u V.R., či v médiach, alebo rozposielajú prosby. Možno je to ich posledná nádej.

V tejto súvislosti ma napadajú  tieto pekné myšlienky, neviem komu prisúdiť autorstvo, ale sú pravdivé.

„Skôr ako moje žitie odsúdiš, obuj si moje topánky a prejdi moju cestu, prejdi moju minulosť, pocíť moje slzy, zaži moju bolesť, moju radosť, prejdi roky,ktoré som prešla ja, potkni sa na každom kameni, na ktorom som sa potkla ja... Za každým vstaň a choď ďalej, tak ako som to urobila ja...Až potom...môžeš moje správanie súdiť a tvrdiť, že ma poznáš."

Neodsudzujem dávajúcich, pýtajúcich, odsudzujem ľahostajnosť, systém, ktorý dovolil aby sa toto celé udialo. Systém v ktorom jednotlivec nič neznámená, je len do počtu, o jedného menej alebo viac, veď o nič nejde, len o človeka, nie o mňa, o moju osobu.

Nemám patent ani ja na rozum, ale ten môj mi hovorí, že takto to dlho nepôjde, niečo sa musí udiať, počet prosiacich sa rozširuje, je otázkou času, kedy sa z nich stanú z toho svojho zúfalstva a nemohúcnosti hroziaci...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?