Zo školy vychádza aj mladá mamička. Tlačí pred sebou invalidný vozík asi s desaťročným dievčatkom. Vlásky učesané do copu, okuliare na očiach, na prvý pohľad vidieť na nej že je postihnutá nielen telesne. Usmieva sa, niečo nezrozumiteľne gestikuluje. Mamička zastane, odtrhne púpavu a podáva dievčatku. Jej široký úsmev je odpoveďou že ju správne pochopila. Mama ju pohladí po vláskoch a pokračujú svojou cestou. Často ich vídavam ako prechádzajú pod mojimi oknami do neďalekej školy.
Poznám aj mladú rodinu s dvoma deťmi. Keď očakávali druhé dieťa, začali si stavať svoj vysnívaný domček. K dievčatku pribudol chlapec, aj stavba pomaličky rástla. Chlapček bol veľmi dobrým a tichým dieťaťom, pochvaľovali si rodičia. Len začal zaostávať za rovesníkmi diagnóza znela: „svalova distrofia.“ Nasledovalo množstvo vyšetrení, liečení, doma aj v zahraničí. Stavba išla bokom, dieťa bolo prvoradé. Teraz je na vozíčku, bystrý a šikovný chlapček, ale choroba, aj keď pomaly ale postupuje.
Je veľa rodín s deťmi ktoré sú rôzne postihnuté, vyžadujú a vždy si budú vyžadovať láskavú starostlivosť rodičov.
Na druhej strane sú „rodičia“ ktorý by snáď ani nemali mať deti. Chlapec v ošúchanom oblečení žobrajúci pred obchodom, teta ja vám zatlačím vozík, som hladný. On na to aj vyzeral, ale keď som mu podala rožok miesto košíka, tak s ním utekal za matkou. Vyslúžil si však len facku a výčitky, nedoniesol peniaze na ďalšie víno.
Na jednej strane sú to rodičia, ktorí by dali za svoje dieťa život, len aby bolo zdravé a šťastné. A tkz. „rodič“ kde to slovo je len odvodené od slova porodil.
