Na niekoho kto sa objaví vo dverách, na záujem, pohladenie, úsmev, blízkeho človeka, na spánok ktorý im dovolí snívať o rodine, deťoch, vnúčatách, pravnúčatách, dávnych priateľoch. Niektorí snívajú už aj s otvorenými očami, nerozlišujúc predstavu od skutočnosti.
Majú opateru, pravidelnú stravu, zdravotný dohľad, ale je to všetko čo starý človek potrebuje? Za všetko hovoria tie smutné, čakajúce oči.
Poobedná siesta a moja bábuška, ako ju volám, leží na posteli hľadiac neprítomne pred seba. Ktovie kade sa jej myšlienky túlajú. Pozrie na mňa, ale nevie ma zaradiť, nevie si spomenúť kto som, až keď ju oslovím.
Ten pohľad sa zmení, z očí jej žiari radosť, šťastie, spoznáva ma.
Priniesla som pre ňu vlastnoručne vyrobenú vianočnú ikebanu zo živých vetvičiek, aby pocítila vôňu Vianoc. Vidieť, ako sa z nej teší. Sadnem si pri ňu, pýta sa na deti, ako sa majú, či sú zdravý. Jej apatia je preč, má svetlú chvíľu, spomína si na sviatky ktoré sme trávili spolu, tradičný mrežovník, na medové krížiky ktoré nám vždy natrela prstom na čelo.
Nedokážem sa pri nej dlho zdržať, je mi veľmi smutno, z toho, ako z človeka vypŕcha energia, život a stáva sa závislým na pomoci druhých, jediné čo mu zostáva sú spomienky.
Tie svetlé chvíle však prinášajú aj bolesť, uvedomenie si toho, že sa z nich stali tí čakajúci so smutnými očami.
Tak sa s ňou lúčim s prísľubom, že ešte do Vianoc prídem, ale prekvapila otázkou či žijem s niekým. Nie, nie, som sama babuš. Ona mi tak hladí ruku a hovorí, keď sa ti dá, prosím ťa, nebuď sama.
O svokrách kolujú rôzne negatívne vtipy, Moja, aj keď mi je to už veľmi dávno ex svokra, je však tým najlepším človekom ktorého poznám. Je to tá moja zlatá bábuš, ktorá mi veľa v živote dala a aj dáva.
Chcem vám všetkým popriať šťastné a veselé sviatky v kruhu najbližších, aby nikto nezostal sám.