Veď kto by nechcel, aby ho oslovovali miláčik, hlavne ak by to oslovenie zodpovedalo aj realite, s prísľubom návštevy, mohlo by to byť milé, lenže... Potom som sa zamyslela...
Lovím v pamäti... Už veľmi dávno ma nik neoslovil miláčik. Mám veľa priateľov, veľkú rodinu. Tí ma oslovujú krstným menom, alebo mami, či babička. To posledné mi je najmilšie. Som šťastná a spokojná, občas sú aj menšie trenice medzi nami, ale máme sa radi, tak sa to vždy urovná.
Máj lásky čas, hovorí sa to a vidieť to aj prírode. Pomaličky sa liahnu mláďatá, všetko kvitne a zelenie. Viac zamilovaných párikov ruka v ruke, sa prechádza parkom, či lesom. Najkrajší čas pre svadbu. Veria na lásku, dúfajúc, že to bude navždy. Veľmi im to prajem, aby to tak bolo.
Aj ja som mala kedysi tiež svoje lásky, šťastné a aj tie menej šťastné. Na to horšie človek radšej zabúda a uchováva si v pamäti len tie pekné spomienky. Občas sa však treba vrátiť v spomienkach aj k tým menej šťastným, aby sme nezopakovali rovnaké chyby. Je však zbytočné analyzovať, rozoberať prečo sa to stalo a prečo práve mne. Človek aj to zlé musí prijať ako fakt, nezmeniteľnú realitu, inak sa neposunie ďalej, prešľapuje na jednom mieste, zostáva žiť so svojou bolesťou a povedzme si aj sebaľútosťou.
Láska nikdy nesklame, sklame len človek.
Nie som z tých ktorí druhého odsúdia za jeden prešľap, chybu, aj ja mám svoje nedostatky. Mám v sebe veľa tolerancie, ale tá má tiež svoj strop. Niektoré moje lásky tento strop prekročili, ale nie všetky. Bolo tam aj iné lúčenie, to najbolestivejšie a nezvratné. Aj vtedy bol máj, lásky čas, lásky, ktorá odišla navždy.
Zrejme to tak celé malo byť, namiesto jednej lásky mám teraz veľa malých lásočiek. Ešte úprimných, milovaných a milujúcich.
Nuž pisateľ správy si zrejme poplietol adresáta. Poslala som mu ju späť, aby mohol napraviť svoj omyl.
Venované ako spomienka na človeka, ktorý tu už nie je....