A práve tam, pred tridsiatimi rokmi som spoznala moju kamarátku. Bola som dobrá v matematike, ona v slovenčine, dopĺňali sme sa. Ona o 6 rokov staršia už s väčšími deťmi, s dobrým rodinným zázemím, ja síce mladšia s dvoma menšími deťmi, ale odkázaná viac menej na seba. Trávili sme nekonečne veľa času spolu pri riešení príkladov, pri prípravách na maturity, našťastie nebývali sme ďaleko od seba, tak sme nad knihami spoločne ponocovali. Ja som stihla mať ešte ďalšie dieťa, rozvod a všetky nepríjemnosti ktoré sa vyskytli okolo toho. Občas som si myslela, že to snáď nezvládnem, ale v dvojke sa to ťahalo lepšie, dodávala mi sily pokračovať ďalej. Obe sme štúdiu úspešne ukončili, a naše kamarátstvo pokračovalo ďalej.
Vyštudovala som ešte vysokú školu aj vďaka nej, lebo som si bola istá, že mi pomôže s deťmi keď budem mať povinnosti. Keď nám deti odrástli a ubudlo povinností, tak sme začali chodiť spolu na dovolenky, obe sme boli radi že máme s kým, jej manžel tomuto druhu relaxu neholduje, ja sama ísť som tiež nemala šancu.
Pozná moje deti, moje vnúčatá, tak isto ako ja poznám tie jej. Za toľké roky sme každá prešla aj tým dobrým a aj tým zlým, ale je to dobrý pocit mať niekoho komu sa môže človek vyžalovať, či pochváliť. Práve začiatkom septembra keď mala prísť na návštevu, som polievala kvietky a mala som nádherne zakvitnuté fialky, tak som sa rozhodla, že jej podarujem jeden črepník. Keď prišla, mala v ruke kytičku cínií zo záhradky, tak sme si vzájomne vymenili kytičky. Sme sa spoločne nasmiali, že sme sa obdarovali k výročiu.
Pri nej si vždy spomeniem na výrok, že priateľov si človek vyberá, ale rodinu nie. Som rada, že si vybrala mňa a ja ju. Dúfam, že nám to priateľstvo ešte dlho vydrží.
Prečo som si znova spomenula na ňu dnes? Má sviatok, tak sme si príjemne posedeli, zas porozprávali a zároveň som si uvedomila, že patrí do môjho života a to nielen pri oslave narodenín ale aj vo všedné dni. Veronika ďakujem že si.
