Človek kde nastúpil do zamestnania väčšinou odtiaľ odchádzal do dôchodku, ten ktorý vystriedal 2-3 zamestnania bol fluktuant. Časy sa menia a ťažko sa prispôsobujeme novým podmienkam, niekto tomu hovorí možnostiam. Máme možnosť cestovať, spoznávať nové krajiny, zvyklosti, skúšať nepoznané len má to jeden háčik, musíme na to mať. Teda pracovať, zarobiť si na to, aby sme mohli spoznávať. To je ďalší háčik, strata sociálnych istôt, Damoklov meč ktorá visí nad nami, strata zamestnania. Áno, je veľa inzerátov ponúkajúcich prácu, väčšina nereálnych, alebo potom s požiadavkou na ovládanie jazyka nie tej našej ruštiny ale buď nemčiny, či angličtiny. Tí šťastnejší, teda aj mladší jedinci majú šancu ale čo
tá staršia generácia? Takže sa niektorí snažíme aspoň o zmiernenie tejto bariéry a učíme sa.
Či to v niečom pomôže? To ukáže čas...
Keď prídeš niekde do zahraničia za účelom štúdia jazyka. najlepšie sa dá naučiť okrem kurzov hlavne v bežnom živote teda počúvať, časom porozumieť a vedieť hovoriť. Žiť v tom prostredí a byť prinútený jazyk aj používať. A je to kameň úrazu. Tie chabé znalosti čo máme ale dá sa povedať, že i ten čo sa doma roky učí jazyk zisťuje, že v cudzom prostredí akosi nerozumie, aj keby teoreticky mal. Takže najlepší nápad je sa zamestnať, niečo si zarobiť pre život, ale aj pohybovať sa medzi ľuďmi a učiť sa. Pokiaľ sem príde niekto s myšlienkou čo doma dokázal, čo ovláda a čím je, nech na to všetko s pokorou zabudne. Tu nie je ničím, nikým, je tu vlastne veľkou nulou a začína od piky, teda od začiatku. Dopriala by som to tým čo majú hlavu v oblakoch a myslia si, že ako doma, tak aj tu sa im bude niekto klaňať. Aj tá najjednoduchšia a najviac znevažovaná práca si vyžaduje znalosť jazyka aspoň na komunikačnej úrovni.
Začarovaný bludný kruh ako z neho von? Dúfajúc že snáď raz sa vydarí človek chodí po pohovoroch a začína sa mu to stávať akýmsi núteným koníčkom. Pred každým pohovorom si opakovať čo všetko poviem, a keď príde k lámaniu chleba, akosi je ten jazyk zviazaný ledva človek zo seba dostane vetu či dve. Je len na chápaní tej druhej strany či nás chce chápať a či nám dá šancu, keď má na výber mladších a jazykovo zdatnejších kandidátov. Každým tým pohovorom sebavedomie klesá a dosahuje mínusových hodnôt. Ale zas na druhej strane pôsobí každý neúspech ako výzva prekonať ho a zvíťaziť. Kto má iný pocit a neúspech ho odrádza tak je na najlepšej ceste zbaliť sa a vrátiť domov, myslím si že tu je bez šance. Buď bojuješ a snažíš sa a snáď časom sa začne dariť, alebo obrazne hodiť flintu do žita a odísť, nič medzi tým nie je, neexistuje.
Je niekto kto snáď nahradí tú svoju istotu zázemie, za neistotou? Kto vymení pohodlie domova za spoločné bývanie s cudzími? To musí mať človek srdce dobrodruha alebo ide o veľmi zúfalý pokus zmeny v živote. Hlavne keď už máme vybudovaný svoj domov, svoj okruh priateľov a známych. Ale všetko sa dá, len sa musí chcieť a nevzdávať sa. Brať celé ako životnú výzvu, dokázať možno aj sám sebe že ešte nepatrím do starého železa a dokážem to. A ja si verím, že to dokážem ako veľa iných a ťažších vecí v živote. Raz snáď budem svojim vnúčatám rozprávať čo všetko som podnikla, čím prešla a bude to také zaujímavé a neskutočné pre nich ako pre mňa boli spomienky a príbehy mojich starkých ktoré som veľmi rada počúvala.