Väčšinou však na tento sviatok k hrobom nejdem, radšej si doma zapálim kahanec a urobím si večer spomienok. Pre mňa to nie je o tom aký honosný veniec tam donesiem, koľko kahancov zapálim, ale o spomienkach na mojich blízkych. A práve pri tých spomienkach a akomsi mojom monológu s nimi, mi vadí to množstvo ľudí na cintorínoch. Tie srdečné stretnutia, úsmevy, objatia na cintorínoch mi pripadajú také nevhodné.
Tento sviatok predsa nie je o stretnutí so známymi, o honosnom skrášľovaní hrobov, ale o úcte tým, ktorí medzi nami už nie sú. Spomínať na nich nemusím len v ten deň, na cintoríne, oni sú predsa so mnou stále v spomienkach a v mojom srdci.
Často spomínam na svojich starých rodičov, mám ich pred očami ako sediac na lavičke sa držali za ruku. Boli spolu dlhých 65 rokov určite aj ťažkých ale aj krásnych. Vyrastala som s nimi, občas som aj niečo vyviedla, ako každý. Dedko ten sa snáď nevedel ani rozčúliť, tak proforma ma vyprášil s utierkou, dalo mu to aj námahu aby sa nerozosmial. Babka tá bola ostrejšia, nie, nebila ma, ale dohovárala tak do duše, až mi bolo všetkého ľúto.
Spomínam si na vynikajúcu slepačiu polievku, ktorú varievala v nedeľu, nik ju už takú nevie urobiť ako ona. Bola aj dosť akčná, už v staršom veku skúšala dedovho pioniera po dvore, celkom dobre jej to išlo, až na to že nevedela zastaviť, tak skončila s nablýskanou dedkovou pýchou v maštali, medzi kravami, zastavil ju len válov. Chovali teda ešte kravy, robievala maslo, niečo úžasné na chlebíku zapíjané cmarom.
Dnes mi je ľúto tej krásnej petrolejovej lampy ktorú som zničila, potrhala som z nej korálky aby som si navliekla náhrdelník a ďalších milión maličkostí čo som vyviedla a čím som ju zarmútila.
Pamätám si tú chuť chleba, ktorú dedko doniesol domov z pola a podával mi ten už suchší krajíček, daj si, tento chlebík videli vtáčiky. Chutil omnoho viac ako ten čo zostal doma.
Moji starí rodičia to sú moje krásne spomienky z detstva, na rôzne príhody ktoré som s nimi zažila, ale hlavne ten vzťah medzi. Jeden bez druhého sa ani nenajedol, ako sa núkali navzájom s tým lepším kúskom na tanieri.
Odišli síce z môjho života, ale cítim ich pri sebe stále. Vždy pri krízových situáciach, či už v dobrom alebo v zlom, utiekam v mysli k nim. Aj sa posťažovať alebo pochváliť. Hoci tu už nie sú a nie som veriaca, verím tomu, že stále držia nado mnou ochrannú ruku, sú to takí moji anjeli strážni.
Mám ešte jedného takého človiečika na druhom brehu, ktorí aj za krátky čas mi dal veľmi veľa. Je to už pár rokov, ale vo mne stále tak čerstvé, že musí ešte zostať tou trinástou komnatou.