Chytila som ho za ruku, nedôverčivo si myslel, že ho tiež idem utíšiť. Nestalo sa tak, vysvetlila som mu, že musíme nájsť pre neho kút kde by sa mohol vyplakať. Chodili sme po byte, nepozdávali sa mu kúty, že tie sú pre malé deti. Cítil sa už veľký. Veľký ktorý o sebe rozhoduje, dokedy bude plakať a vyberie si na to svoj kút, ktorý sa mu bude najviac páčiť.
Nakoniec sa rozhodol pre kút kde bol postavený vianočný stromček.
Tak som mu povedala, dobre, ten stromček dáme preč a môžeš potom v tom kúte plakať. Ale keď ho dáme preč už Ježiško nebude mať kde doniesť darčeky. Pozeral, premýšľal, nakoniec sa rozhodol, že teda už radšej plakať nebude.
Aj v našich životoch sa vyskytujú chvíle keď sa potrebujeme vyplakať, odmietajúc akékoľvek utešovanie alebo pomoc. Mať ten svoj slzavý kút, prečistiť si dušu, pustiť von emócie. Je to dobrý pocit keď nás niekto drží za ruku. Nedohovára, neutišuje a predsa je pri nás. Je tu keď máme žiaľ, vždy pripravený pomôcť, je pri nás aj vtedy, keď sme šťastný a je šťastný s nami.
Čo by som každému priala v novom roku? Možno netradične, ale práve tú ruku o ktorú sa môžete oprieť, pri ktorej môžete plakať, smiať sa a ktorá bude vždy s vami a pre vás.