Pozorujem ich, každé je z nich iné, malé formujúce sa osobnosti. Pamätám si môjho najstaršieho vnuka keď s plačom prišiel na návštevu s mamou. Uplakaný, vzdorovitý. Vonku bolo tesne po daždi, na ceste mláky do ktorých mu mama nedovolila vkročiť, hoci on tak veľmi chcel. Obula som mu gumáčiky a išli sme von. Vyskúšal každú mláku navôkol, aká je hlboká, ako sa voda z nej rozprskne, keď do nej skočí. Šťastný úsmev na detskej tváričke. Ale tiež som mu vysvetlila to, že keby nemal gumáky, mal by mokré nohy, špinavé šaty, ochorel by a mamička by mala veľa roboty, musela by všetko oprať. Myslím si, že to pochopil, kedy môže a kedy nie. Keď išli domov, tak mláky obchádzal, už vedel, že je čisto oblečený a musí si dávať pozor.
Dieťaťu zákaz bez vysvetlenia nič nedá a ono vlastne ani nevie, prečo ten rodič niečo zakázal, prečo nedovolí, keď ono chce všetko preskúmať a skúsiť.
Veľmi dobré poučenie nedávno dostala aj moja malá vnučka. Tiež chcela vedieť koľko je zubnej pasty v tube, tak ju vytlačila do umývadla. Nebol z toho žiaden krik, len jej rodičia vysvetlili že budú musieť kúpiť druhú pastu, aby si mala s čím zúbky umývať. A keď ju všetku vytlačila von, tak musí dať zo svojej sporiteľničky na novú. Ťažko sa jej veľmi ťažko otvárala, aj plač z toho bol, ale nepoľavili.
Keď som jej dávala drobné, nech si odloží do pokladničky, nedalo mi, aby som jej nepripomenula, že teraz si bude môcť kúpiť zas zubnú pastu. Pamätala si to, hneď to kategoricky zamietla, už určite druhý krát nebude zvedavá na obsah tuby.
Výchova je veľmi zložitý proces, tu neplatí, že nemám čas a obmedzím sa len na zákazy a príkazy. Sú to len také maličkosti, ale práve tieto maličkosti formujú dieťa. Neskôr by sme už zbytočne rozmýšľali nad tým, kde sme urobili chybu, čas sa vrátiť nedá...
