Tento rok sa mi podarilo si splniť predsavzatie, nakupovať postupne, v predstihu, bez zbytočného stresu. Má to výhodu, mám čas si premyslieť, ktorého blízkeho by čo potešilo, a samozrejme nezaťažuje mi to nárazovo rozpočet. Aj keď to nie je určite lacnejšie, ale čo by človek nedal za žiariace sa očká vnúčat pri rozbaľovaní darčekov.
Aj to upratovanie si robím postupne a to nielen kvôli Vianociam. Dodržiavam pri tom ročné obdobia upratovania, pred zimou, na jar, začiatkom leta a potom na jeseň, keď deti a vnúčatá poodchádzajú, občas je potrebné poopravovať aj škody ktoré napáchali.
Nie nevadí mi to, síce hovorí sa, že pri takýchto návštevách je dvojitá radosť, keď prídu a keď odchádzajú. Ale ja mám z nich radosť po celý čas, aj keď niekedy neposlúchajú, mám rada aj tú ich detskú úprimnosť a občasné zvady.
Ako každý rok, pri tom zimnom upratovaní periem, žehlím aj moje poklady. Nemám tých pokladov veľa, ale rozhodne k nim patria jedny posteľné návliečky. Už ich viac ako štyridsať rokov pred Vianocami operiem, ožehlím a zas na rok uložím na čestné miesto do skrine.
Moja babička, ešte stará škola, tvrdila, že každé dievča musí mať výbavu. Ušila a povyšívala ich pre mňa. Sú krásne snehobiele, s ružovou výšivkou, dnes už nemoderné, ale pre mňa sú aj tak najcennejšie. Je v nich kus spomienok, hodiny jej práce. Ešte stihla pripraviť už v pokročilom veku rovnaké aj pre moje dcéry, jej pravnučky.
Možno je to pre niekoho úsmevné, predsa sú to len handry na použitie, keď nespĺňajú svoj účel, mali by sa vyhodiť. Ja som tiež dosť radikálna v tomto smere, veci ešte použiteľné, ale nepotrebné posúvam ďalej, nezapĺňam svoj byt zbytočnosťami.
Ale tieto moje poklady nie sú zbytočnosť, sú šité a vyšívané s láskou.
Ja pre svoje vnúčatá zrejme „ výbavu“ obliečky, nevyšijem. V dnešnej dobe sa dá kúpiť všetko hotové. V tom kúpenom však nie je to, čo v tých mojich pokladoch, je to vec ktorá sa používa, necítiť v ňom človeka ktorý ho daroval.
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem ako veľa pre mňa rodina znamená, dúfam že aj po mne zostanú vnúčatám tie drobné poklady, spomienky...
Už sa teším na Vianoce bez stresu, s rodinou a s priateľmi. Človek či chce, či nechce väčšinou bilancuje rok. Aký bol? Čo priniesol, či odniesol? Niekto odišiel, z čoho mám smútok v duši, iný prichádza. Udialo sa veľa dobrého i toho zlého. Z dobrého mám radosť, z toho zlého smútok. Dúfam, ako každý, že ten budúci bude lepší. Len sa o to človek musí aj sám pričiniť.
