Som šťastná, že sa ešte mám kde vracať... Nie je to kraj ktorý ovplýva prírodnými krásami, rovina, šíre polia, ale je to kraj môjho detstva, mojich spomienok...
Len modrá a zelená...
Ešte nová sejba nevzišla, pole zdobí zbytok vlaňajšej sejby.
Vetrolamy, ako dieťa som tak rada posedávala v ich tieni. Nie nebola som na poli za zábavou, motyka bola mojim spoločníkom. Dlhé nekonečné rady kukurice, repy či slnečnice. Dostala som svoj rad, ale otecko mi občas pomohol keď som zaostávala... Tie stromy to bola moja spása, koniec radu, oddych a zas späť.
Repka sa kedysi nepestovala, teraz jej je všade hojne, žlté kvety skrášlia jarnú zeleň okolitých polí.
Potôčik ktorý bol kedysi vyčistený, ako deti sme ho preskakovali.
V dialke dedinka a hory ktoré ma vždy lákali.
Rybník za dedinou, aj ten som bola pozrieť, stromy už narásli navôkol, vrhali príjemný tieň.
Pár krát sme sa tu boli kúpať, ešte dodnes si pamätám na to nepríjemné bahno pod nohami... Dnes mi je ten rybník vzácny...
Sedím v tráve, spomínam. Navôkol sa ozýva spev vtákov, sú neposedný, nechcú sa fotografovať.
Užovka si potichu pláva na kraji...
Ani žabka dlho neposedí.
Obídem rybník dokola, púpavy na lúke už tiež odkvitajú.
Pohľad späť, ja sa zas raz vrátim, ale teraz už musím ísť, slnko za chvíľu zapadne a čaká ma ešte dlhá cesta. Dovidenia, rodný môj kraj.