Priamo z obce vedie afaltová cesta na parkovisko pod hradom. Skratkou je však vychodený chodník ktorým som vyšla k hradu.
V roku 1443 zasiahlo hrad silné zemetrasenie ktoré ho poškodilo. Neskôr sa hrad opravoval. K zásadnej prestavbe hradu došlo po roku 1592 ktorú realizoval správca hradu Pavol Rubigall.
V 17. a v 18. storočí často menil majiteľov bol opakovane vyrabovaný a dielo skazy dokončil požiar.
Po nevyhnutných opravách bol v hrade sirotinec, pribudla škola a výchovný ústav pre mladistvých. Po druhej svetovej vojne areál slúžil ako učilište a tiež pre potreby SZM,
Novým vlastníkom hradu sú od roku 2002 Železiarne Podbrezová a.s. ktorý uskutočňuje na Ľupčianskom hrade rozsiahle rekonštrukčné práce, ktoré výrazným spôsobom zatraktívnili celý areál.
Časť hradu slúži vlastníkovi a časť je sprístupnená pre verejnosť.
Pohľad do doliny pod hradom.
Pri vstupe do areálu nás upúta najstaršia lipa na Slovensku.
Korvínová lipa - jej vek sa odhaduje na vyše 700 rokov. Meno dostala po kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý pod ňou v 15. storočí rád sedával.Za svoj život prežila toho veľa, pár krát udrel do nej aj blesk.Celým kmeňom sa v nej tiahne dutina. V minulosti ju vyplnili a kmeň je dnes spevnený železnými obručami.
Časť hradu ktorá je využívaná vlastníkom.
Hradné nádvorie.
Nachádzajú sa tu aj originály sôch z roku 1725, pochádzajúce z morového stĺpu z námestia v Slovenskej Ľupči
Časť hradu - Gizelin dom sa v súčasnosti využíva na reprezentačné, či kultúrno-spoločenské podujatia. Dominantou je sála, pomenovaná, podobne ako celá stavba, po dcére cisárovnej Sisi a cisára Františka Jozefa I., Gizele. Priestory sú využívané aj na civilné sobáše
Prebiehajúca rekonštrukcia.
V koniarni.
Z expozície hradného múzea.
Výstava obrazov maliarov.
Aj keď z dôvodu rekonštrukčných prác je ešte časť hradu uzatvorená pre verejnosť, bolo to zaujímavé.
Povesť
Na ľupčianskom hrade, z ktorého je krásny výhľad na bystrotoký Hron, žil hradný kastelán so svojou mladou ženou, ktorá bola v požehnanom stave. Spolu snívali a snovali plány do budúcnosti.
Mladá žena dala život utešenému synčekovi, ale ju pri tom len ťažko zachránili, neustále chorľavela a slabla. Keďže nezvládala robotu v domácnosti, zavolala si k sebe sesternicu Veronku, ktorá bola od útleho detstva sirotou.
Veronka bola krásavica, veselá, samý žart a smiech. Celý dom pri nej ožil, i mladá pani kastelánka v jej spoločnosti trochu pookriala.
Keď sa okolité panstvo dozvedelo o peknej pomocníčke na ľupčianskom hrade, začali sa tam hrnúť za zábavou zo široko – ďaleka. Veronka bola vždy hviezdou, okolo ktorej sa krútila celá spoločnosť. Každého očarila, ale ruku i srdce všetkých pytačov odmietala. Zahorela totiž hriešnou láskou k svojmu hostiteľovi, hradnému kastelánovi Seleckému. Kastelán jej lásku opätoval a svoju chorú ženu celkom zanedbával.
Pani kastelánka tušila, čo je vo veci, vedela však, že ona, chorľavá, nemôže súperiť s krásnou a mladou Veronkou a veľmi trpela. Všimla si to aj hradná pani, keď prišla na ľupčiansky hrad a nedalo jej to pokoja. Kastelánka bola totiž jej vernou spoločnicou ešte za dievčenských čias.
Raz podvečer, keď bola na prechádzke v hradnej záhrade, začula šepot spoza orgovánového kríčka a započúvala sa. Verona naliehala na kastelána, aby zavraždil svoju chorľavú ženu a vzal si ju. Selecký o takom krutom čine nechcel ani počuť a prehováral ju, aby trpezlivo čakala.
Keď to hradná pani počula, schytil ju strašný hnev. Za nevďačnosť, s akou sa preukázala k pani kastelánke, ju dala uväzniť v hradnej veži. Výčitky svedomia Veronu zožierali a po nedlhom čase sa vo svojom väzení zbláznila.
Jedného dňa ju chytila zúrivosť, vyskočila cez oblok do priepasti a zabila sa.
Jej duša však nenašla pokoj ani na onom svete. Za mesačných nocí chodí kvíliac okolo hradu a hľadá svojho milého.