To sa mi stalo aj tento rok, hoci prvý novoročný deň som už desať rokov dodržiavala takú svoju tradíciu krátkej prechádzky na neďalekú Vrch horu.
Tento rok mi to síce nevyšlo v tomto termíne, ale až dnes na trojkráľový sviatok. Cestou zasneženým lesom som v myšlienkach bilancovala, spomínala na dobré aj zlé čo ma stretlo. Sú tomu práve tri roky čo som mala nehodu práve na mojich túlačkách. Avšak všetko to zlé, bolo na niečo dobré.
Milo ma prekvapili neznámi ľudia, ktorí mi pomohli, na druhej strane zas som spoznala charakter niektorých mojich blízkych ktorí ma „hodili cez palubu“, mysliac si, že to snáď už nerozchodím a to práve vtedy, keď som ich najviac potrebovala. Je to naozaj pravdivé príslovie :“ V núdzi poznáš priateľa.“
Takže som to do pol roka rozchodila, možno výkony nemám také ako predtým, ale aj takáto skúsenosť má svoje pozitívum. Rozchodila som aj podrazy, to mi trvalo dlhšie, keby som to celé mala zhrnúť tak som spokojná a vyrovnaná so všetkým.
Nedávam si žiadne novoročné predsavzatia, keď človek chce niečo dokázať nepotrebuje k tomu žiaden dátum. Áno, tiež mám svoje sny a plány, poznám svoje kapacity, mojou výhodou je aj to, že nič mi nebráni ich aj uskutočňovať, dnes, zajtra, kedy chcem a to je veľmi oslobodzujúce.
Stačí k tomu pevná vôľa a zdravie.
A hlavne to zdravie vám všetkým do Nového roka prajem.
Viem, snehu je teraz zrejme na okolí všade dosť, ale pár fotografií z mojej novoročnej tradície prikladám.
Zasnežená lesná cestička od parkoviska pri hlavnej ceste smerom ku kaplnke ktorá je nateraz mojim cieľom.
Kráča sa príjemne, snehu je tak do 20 cm a stále jemne padá. Je krásne bielo, čisto a ticho. Zimne zdobený les.
V lese nie som sama, je tu aj strážca, snehuliak.
Aj horár môže byť zamilovaný, tak som tiež pridala srdiečko ale do snehu.
Blížim sa k cieľu.
Na Vrch Hore sa nachádzajú zrúcaniny renesančného kostola z r. 1713 a baroková kaplnka sv. Jána Nepomuckého z r. 1740. Ešte pár fotografií, a čaká ma cesta späť.