Pri rúbanisku vchádzam do lesa, tu sa už cítim bezpečnejšie.
Búrku zrejme odvialo iným smerom, dokonca vyšlo slnko a nado mnou bola modrá obloha.
Od lúky pokračujem zeleným turistickým značením k smerovníku Vápenka. Je to prevažne cestička lesom, miestami s kalužami zo včerajšieho dažďa.
Prichádzam k rúbanisku s výhľadom na okolité kopce.
Od smerovníka Zbojnícka uvažujem pokračovať na Veľkú Homolu, na rozhľadňu.
Bolo príjemné stretnúť prvých ľudí na mojej trase, či už cyklistov, alebo peších turistov, ale keď sa trasa začala zahusťovať, tak som vylúčila rozhľadňu a vracala som sa radšej červeným turistickým značením k Zochovej chate.
Smerovník Nad hvezdárňou a za stromami hvezdáreň.
Kamenistou lesnou cestou prichádzam na lúku s vlekom a k smerovníku Tisove skaly. Ten názov ma zaujal žiadne skaly navôkol som nevidela, v popredí boli len chaty.
Potom som sa lepšie rozhliadla a nenápadný chodníček smeroval popod vlek do hory, tak som sa tam išla pozrieť. Naozaj tam boli zaujímavé skalné útvary a aj výhľad. Škoda len, že o nich vedia snáď len domáci, žiadne značenie k nim nevedie, alebo sú vidieť až vtedy, keď lístie opadá zo stromov.
Skaly sú z odolných hornín, kremencov, pričom skalné útvary v Malých Karpatoch sú väčšinou vápencového pôvodu. Ich názov nie je odvodený od mena Jozefa Tisu, ale od toho, že na tomto jedinom mieste v Malých Karpatoch rástol tis.
Po obhliadke skál sa vraciam k smerovníku Tisove skaly a červeným turistickým značením, popri vodnej nádrži, sa vraciam späť na parkovisko k Zochovej chate.
Obe túry v Malých Karpatoch boli zaujímavé, nenáročné a hlavne, že mi aj napriek predpovedi počasia počas nich nezapršalo, asi ma má tam hore niekto rád.
