Jesenný Kľak

Autor: Irena Simunekova | 7.11.2019 o 20:45 | Karma článku: 2,00 | Prečítané:  599x

Na hlavnom hrebeni Lúčanskej Malej Fatry je výrazný  skalnatý vrchol, Kľak.  Ten rozpoznám medzi všetkými kopcami, volám ho podľa jeho tvaru, nosatý Kľak.

Toto miesto častejšie navštevujem, v rôznych ročných obdobiach, a nikdy ma ešte neomrzelo a zrejme ani neomrzí. Mám rada tento kopček, vždy ma niečím prekvapí. Už dvakrát som na Kľaku videla aj vidmo. Prvýkrát to bolo pre mňa také prekvapujúce, nevedela som o čo ide, aký je to jav, okolo môjho tieňa bola akási aura. Veľmi zaujímavý úkaz.

V jesennom období sú častejšie aj hmly, ale aj keď nie je dokonalá viditeľnosť, aj hmla má svoje čaro.

Vychádzam ráno z Fačkovského sedla červeným turistickým značením k smerovníku Staré cesty. Vychádza slnko a svojimi lúčmi osvetľuje  oproti Homôľku a lyžiarske stredisko.

 

Na lúke pribudla oplotená obora, ale zvieratá v nej nevidieť.

 

Od smerovníka pokračujem žltým turistickým značením na Reváň. Smrekovce sa len začínajú vyfarbovať, ešte nemajú tú tradičnú svietivo žltú farbu.

 

Vchádzam do lesa a nasledujú serpentíny smerom na Reváň.  Chodník pokrýva vrstva popadaného lístia.

 

Pohľad ku korunám stromov  napovedá, že jeseň sa dostáva  už do záverečnej fázy.

 

Chodníkom sa dostávam k tkz. Zlatej bráne. Popadané stromy cez chodník sú tu už dlhšie, ktosi z recesie napísal na kmeň  názov „Zlatá brána“, tá brána je tak pre ľudí nižšieho zrastu, takže sa musím riadne aj zohnúť aby som popod ňu prešla.

 

Zanedlho prichádzam k úseku, kde je presmerovanie chodníka priamo cez les hore na lúku. Bol to dobrý nápad, nakoľko ten ďalší úsek serpentín bol veľmi blatistý aj v období sucha. Pár krát sa mi stalo, že smerom dolu som vyobjímala snáď všetky stromy pri chodníku aby som  nespadla.

 

Vychádzam na Reváň, v dolinách sa drží inverzia.

 

Z diaľky vidieť aj môj cieľ, Kľak.

 

 Ďalšie výhľady z Reváňa.

 

Ďalej pokračujem chodníkom cez les, s miernym stúpaním, z Reváňa je to už taká prechádzková trasa pruhovaným lesom.

 

Prichádzam k smerovníku Pod skalou, Kľak je už na dohľad. Ešte je krátky úsek zeleným turistickým značením popri skalách na vrchol.

 

Tak toto je on, v plnej kráse, Kľak, nadmorská výška 1352 metrov, môj najobľúbenejší kopec. Ako vidieť aj „duch Kľaku“ s krížom je tam, kde má byť. Je to hra tieňov v puklinách ale zaujímavý úkaz. Novovznikajúca puklina na ďalšej skale tieňuje do obrázku akéhosi čiernokňažníka.

 

Vrcholový kríž a výhľady do okolia.

 

Keď prichádzajú prvý turisti na vrchol, ja už odchádzam, ešte posledný pohľad so sľubom, že ešte sa sem určite ešte vrátim...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nežná revolúcia

Pesničkár Ivan Hoffman: Nohavica? Viac verím básnikovi než ŠtB

Hoffman bol jednou z ústredných postáv.


Už ste čítali?