To táto zmena počasia, u nás daždivo , mi pripomenulo, že dnes je tomu presne päť rokov, keď som mala na mojich obľúbených túlačkách úraz. Vyradil ma skoro na rok, jeho čiastočné dôsledky pociťujem doteraz. U mňa, čo som aktívna, občas „neposedná“, to bol stav, rovnajúci sa katastrofe.
Mojim najväčším denným výkonom stalo dostať sa pod sprchu, niečo si pripraviť jesť. Všetko mi trvalo neskutočne dlho a zas len ležať či sedieť, pozerať sa len cez okno ako je vonku pekne... ma okrem bolesti ubíjalo.
Práve v takýchto časoch človek potrebuje niekoho, kto mu pomôže a keď sa to nedá, tak aspoň podrží na psychike, prejaví svoj záujem. Veď na to máme rodinu, priateľov. V takýchto chvíľach si človek zistí to, na koho sa môže spoľahnúť v prípade potreby a pre koho bol „priateľom“ len vtedy keď dával, keď poskytoval benefity.
Nikdy som neuvažovala nad tým, že keď niekomu pomôžem, čo za to budem mať. Nikomu, ani pre mňa cudziemu človeku neodmietam pomoc. Aj mne pomohli aj celkom cudzí ľudia, v situácii keď som to potrebovala, nezištne, zrejme takéto zmýšľanie a chovanie musí mať človek v sebe.
Aj také, keď toho druhého dokáže doslova hodiť cez palubu, lebo teraz z neho nemám nič, tak sa s ním ani nebudem zaťažovať. Neskôr keď už som mohla znova dávať, tak sa to otočilo, už bol aj záujem. To tkz „priateľstvo“ sa časom síce obnovilo ale.. ten šrám ten pocit, že sa na toho človeka nemôžem nikdy spoľahnúť, zostal. Nie hneď, ale postupne, som takýchto ľudí vylúčila zo svojho života... a je to naozaj lepšie, oslobodzujúce.
A presne o tomto to tiež je, že to zlé, je na niečo dobré. Teraz viem, že mám okolo seba len ľudí, na ktorých sa v prípade potreby môžem obrátiť, ktorí ma podržia, som o tom presvedčená. Tých pseudopriateľov k svojmu životu nepotrebujem.
Terajšia doba je tiež taká skúška, previerka... Zvykli sme si cestovať a chodiť tam, kde sme chceli, kedy sme chceli. Brali sme to ako samozrejmosť. Prišla doba, keď nie je to všetko, na čo sme boli zvyknutý samozrejmé, máme určené mantinely pohybu, nemôžeme sa stretávať s kým by sme chceli a kedy chceli...
Čo nám táto doba dá? Určite si budeme vážiť viac toho, v čom sme momentálne obmedzený, stretnutia s rodinou s priateľmi .... Aspoň že existujú sociálne siete, telefóny, aj keď to osobný kontakt celkom nenahradia. Teším sa na čas, keď budem môcť svoju rodinu, priateľov objať, dúfajúc, že ten čas nastane čoskoro.